Na polia a lesy sa pomaly ukladal večer. Slnko schádzalo nižšie a nižšie, akoby sa chcelo pokloniť zemi a vzduch začal byť príjemne chladivý. Stará lipa stojaca na kopci spokojne šumela lístím a sledovala západ slnka. Prostá drevená lavička schovaná pod lipou sa topila v steblách vysokej trávy a schovávala pod sebou malú dušičku, menšiu než inokedy.
    Ležiac schovaná pred svetom sledujem klaňajúce sa slnko a snažím sa nemyslieť. Tento večer je iný než ostatné. Neteším sa na zvuk tvojích prichádzajúcich krokov. Strihám ušami a dúfam, že to, čo počujem je klam. Tvoje kroky sa približujú, no ja ti nejdem oproti, ako po iné večery. V hlave sa mi rodí túžba aby si ma nenašiel, ty však bez kúska súcitu ničíš moju skrýš a teplou rukou ma opatrne vyberáš z pod lavičky. Nemalo by zmysel sa brániť a tak sa odovzdávam do tvojej chvejúcej sa náruče. Moja myseľ sa snaží ujsť z tejto situácie. Naše mlčanie je ako ostrý nôž, bodá a zraňuje. Slová sú však zbytočné. Nechcem takéto objatie, chcem sa ti stočiť na hruď ako malé klbko chlpov. Tak ako tomu bolo každý večer, keď si na chvíľu niesol na ramenách môj svet a ja som si mohla v bezpečí tvojej prítomnosti užívať pokoj a lásku. Ale to je už minulosťou.
    Jemne ma pokladáš do trávy a venuješ mi posledný pohľad. Pohľad, ktorý láme moju kamennú tvár a po lícach sa kotúľa slza za slzou. Odvraciaš pohľad a kráčaš preč. Bolesť trhá srdce na maličké kúsky a ja neviem, čo urobiť. Dávaš mi posledné Zbohom.
    Preblesknutie prudkej bolesti ma núti rozbehnúť sa za tebou. Zastavuješ ma studeným pohľadom, ktorý hovorí bez slov. Nie si vinný za moju bolesť, nie si vinný za moje slzy. Len zabúdame na puto, ktoré vzniklo s rizikom bolesti a strát.
    Otáčaš sa a odchádzaš. Cez slzy už ani nevidím svet naokolo. Nechcem aby si odišiel takto, popierajúc puto a s kamennou tvárou. Pri tom sa ti po lícach kotúľajú slzy rovnako ako mne.
    Zatúžila som zotrieť slzy môjmu Malému Princovi z tváre. No obaja dobre vieme, že niekedy musíme opustiť to, čo pre nás znamená celý svet.
    Odchádzaš a ja nechcem sledovať tvoj chrbát, zatváram oči a padám do trávy zúfalo vzlykajúc. Šepkajúc si pre seba si stále opakujem tie isté slová dokola, aby zahnali bolesť. To, čo miluješ musíš nechať odísť. Ak sa ti to vráti, je to už navždy tvoje. Ak sa ti to nevráti, nikdy to tvoje nebolo.

Neviem čo povedať, asi len to, že tú pesničku milujem. Je proste dokonalá . . .  a hovorí mi z duše, všetko je tak neisté a krehké . . .

Tak si malý princ ochočil lišku. A tu se přiblížila hodina odchodu.

„Ach budu plakat,“ řekla liška.
„To je tvá vina,“ řekl malý princ. „Nepřál jsem ti nic zlého, ale tys chtěla, abych si tě ochočil...“
„Ovšem,“ řekla liška.
„Ale budeš plakat!“ namítl malý princ.
„Budu plakat,“ řekla liška.
„Tak tím nic nezískáš!“
„Získám, vzpomeň si na tu barvu obilí.“

A tak som dala Zbohom môjmu Malému princovi. Dúfam len, že moje úprimné slzy mu vykúpia viac šťastia a lebšiu budúcnosť . . .

Už je to veľa dní, čo som sem naposledy prispela. Pretieklo veľa vody v riek a veľa vecí sa udialo. Úspešne som zmaturovala a dostala sa na výšku. Študujem však čosi, čo ma v súčasných pomeroch nebaví. Stačí, že bojujem s nevďačnou rodinou, ktorá si zo mňa urobila obetného baránka a devu na všetko. Celý môj život sa zmenil ale nie o tom som chcela. Chcela som o čomsi inom a k tomu sa aj dopracujem.

Možno ňou vážne som, veď predpoklady na to mám. Žiarivé i keď smutné oči, neskutočne bizardné nápady a v nohách prejdetý už nejeden kilometer. Odžila som veľa dobrého aj zlého, pocítila na koži nehu i hrubosť. Tak ňou asi vážne som!

Vzdorujem každému pokusu chytiť ma proti mojej vôli, s prehľadom a poznaním ich ďalších krokov s nimi hrám hru, ale len do momentu, kým sa mi to páči. Túlam sa svetom krížom krážom, ako sa môjmu divokému srdcu zachce. Stratila som všetky ilúzie, vďaka ktorým som nevidela skutočný svet. Mojími učiteľmi boli Starí Prešibaní Lišiaci, ktorí zmenili celé moje vnímanie sveta. Tak predsa nemôžem byť ničím iným ako Malou Líštičkou. Skúseností mám viac než dosť a život je pre mňa pochopeným dejstvom v ktorom môžem jančiť a šalieť ako sa mi zráči. Veď dobre viem, že jediné čo mám, je môj krehký život.

Možno na tom skutočne niečo bude, možno boli slová milého S pravidvé a skutočne nie som tým obyčajným stvorením. Ale to už musia vedieť tí, ktorí ma poznajú. Ja môžem len okomentovať vzniknutú situáciu.